Žijeme v dobe, kedy si sami na seba, ale častokrát aj na svoje deti kladieme príliš vysoké nároky. V práci trávime pomerne dosť veľa času, chceme dosahovať čo najlepšie výsledky, orientujeme sa na výkon a máme menej času pre seba, či pre rodinu. Od detí očakávame, či vyžadujeme poslušné správanie a zabúdame na to, že nielen pozitívne emócie, ale aj tie negatívne sú úplne prirodzené a pre zdravý vývin človeka až nevyhnutné.
Rodičia častokrát bojujú s tým, že sa dieťa správa na verejnosti neslušne, má výbuchy hnevu a nevie regulovať svoje správanie. Rodič tak reaguje krikom, chce tieto negatívne emócie okamžite zastaviť. Zmietajú ho pocity neschopnosti až bezbrannosti, ktoré ho občas dovedú až k použitiu fyzickej sily ako prostriedku ukončenia tejto dramatickej scény. No častokrát sa stane pravý opak a celá táto situácia graduje ešte viac. Skúsme sa však zamyslieť, môžeme očakávať od dieťaťa niečo, čo ani my sami nie sme schopní ovládať?
Deti sa naučia regulovať emócie až v školskom veku. Dovtedy sa nedokážu samé ukľudniť a nerobia nám tzv. „naschvály“, pretože ide o nezrelosť nervovej sústavy. Povedzme si ale niečo viac o záchvatoch zlosti a o tom, prečo sú potrebné.
V mozgu pomáhajú vytvárať nervové spoje, ktoré sú v budúcnosti dôležité pre zvládanie stresu a budovanie asertívneho správania. Je podstatné ako tento záchvat hnevu dieťa zvládne za pomoci rodičov, aby bolo odolnejšie voči stresu. My ako rodičia dokážeme ovplyvniť formovanie mozgu a to práve tým, ako komunikujeme s dieťaťom, aké slová používame, ako riešime konfliktné situácie. To všetko sa spolupodieľa na tom, ako bude dieťa v budúcnosti odolné a ako bude vnímať svoje potreby a potreby iných. Naopak, ak rodič počas záchvatu hnevu, či úzkosti dieťaťa reaguje hnevom, či dokonca od neho odíde, v mozgu sa nevytvoria spoje potrebné na to, aby sa v budúcnosti vedelo dieťa v strese ukľudniť.
Práve rodičia sú tí, ktorí učia deti spracovávať emócie a to vlastným príkladom. Kým sa dieťa niečo také naučí, rodič je ten, ktorý ho má usmerniť, ísť mu vzorom a pomôcť mu vyrovnať sa s jeho pocitmi. Neučme deti tieto pocity nemať, ale učme ich, ako ich zvládať. Láska od rodiča nemá byť podmienená slepou poslušnosťou, naopak formujme dieťa práve vo chvíľach, kedy vyjadruje svoje intenzívne pocity, s ktorými si samo nevie poradiť.
Ten najhorší spôsob ventilovania nášho hnevu je smerom k dieťaťu z pozície moci. Avšak sme len ľudia a povedzme si pravdu, ovládnuť vlastné pocity počas záchvatu hnevu svojho dieťaťa je niekedy naozaj náročné. Dôležitá je sebareflexia a uvedomenie si toho, že sme pochybili. Je dôležité si to priznať, povedať dieťaťu, mrzí ma to, prepáč, nezvládla/nezvládol som to, nechcel/a som kričať. Vďaka našim chybám a reakciám na ne, deťom modelujeme správanie, ktoré chceme v budúcnosti vidieť aj u nich – a to, že ak človek urobí chybu, dokáže za ňu aj prevziať zodpovednosť.
Donald Winnicott (britský psychoanalytik) povedal, že nemusíme byť dokonalí, perfektní rodičia, stačí ak budeme dosť dobrí rodičia.
Podstatné je :
1, prijať dieťa bez akýchkoľvek výhrad,
- vnímať a uspokojovať potreby dieťaťa
- vnímať a uspokojovať svoje potreby
- dokázať sa venovať aj niečomu inému
- byť autentický, byť sám sebou a na nič sa nehrať
Dieťa potrebuje našu blízkosť a potrebuje cítiť, že je tu niekto kto rozumie jeho pocitom. Nehovorme mu neplač vo chvíli keď je smutné a chce plakať, povedzme napr. „vidím, že si smutný, asi ti chýba mamka/ocko… Uznajme jeho emóciu, dajme najavo porozumenie a vytvorme pocit bezpečia. Niekedy pomôže objatie, inokedy stačí len byť s ním. Hlavne neodchádzajte od neho z miestnosti a neposielajte ho za trest do kúta. To, že uznáme jeho emóciu, neznamená, že súhlasíme s jeho správaním. Avšak všetky emócie sú súčasťou života a je veľmi dôležité ich vedieť prijať a uznať.
Vypracovala: Mgr. Ivana Kulková
psychologička