Kričia, plačú, kopú, no nič si nepamätajú. Čo je nočný des a ako s ním bojovať?
Poradíme, ako deťom pomôcť prekonať ho.
V článku sa vyjadruje psychologička Súkromného centra PPPaP , Štúrova 7, Košice
autor: SOŇA JÁNOŠOVÁ (denník SME publikované 2.okt.2019)
„Na prvú dcéru to prišlo, keď mala asi dva a pol roka. Uprostred noci si v posteli sadla a plakala. Na nič nereagovala, nič nevravela, nedala sa utíšiť. Po štyroch alebo piatich minútach si ľahla a spala akoby nič,“ opisuje svoj prvý zážitok s nočným desom mama dvoch predškoláčok Lenka Perďochová.
Tak ako mnoho rodičov ani ona netušila, čo presne nočný des je a dcérin krik pripisovala zlému snu. Keď neskôr situáciu opisovala známej, dozvedela sa, že môže ísť bežnú detskú spánkovú poruchu.
„Všetko do seba zapadalo. Problémy prišli vtedy, keď dcéra začala odmietať poobedný spánok a zvyčajne vtedy, keď mala za sebou náročný deň plný zážitkov. Jej desy nikdy netrvali viac ako päť minút a po pol roku úplne zmizli.“
Päť minút aj hodina
Rovnakými, no intenzívnejšími ťažkosťami však začala trpieť aj Perďochovej mladšia dcéra.
„Ešte som ju dojčila a pri záchvatoch nereagovala ani na to, keď som jej ponúkala prsník, čo je pri dojčených deťoch zaručený prostriedok na upokojenie. Bolo teda jasné, že tvrdo spí.“
Nočné desy mladšej dcéry boli silnejšie a najmä dlhšie.
„Zažili sme hodinový záchvat a vtedy sme sa skutočne báli či nie je vo veci aj niečo iné, dokonca sme volali záchranku. Odporučili nám, aby sme ešte chvíľu počkali a ak sa situácia nezmení, máme prísť na centrálny príjem,“ opisuje Perďochová a dodáva, že si nevie predstaviť, ako by dcéru v podobnom stave nakladala do auta.
„Bola jedna hodina v noci a dcéra kričala tak, že zobudila aj sestru a pravdepodobne aj susedov. Traja sme sedeli okolo jej postieľky a mohli sme sa len dívať na to, ako kričí. A potom odrazu prestala.“
Nočný des alebo nočný úľak (lat. pavor nocturnus) je spánková porucha, ktorá sa najčastejšie objavuje u detí v predškolskom veku. Prípady, keď sa objaví u školákov alebo dospelých, sú veľmi ojedinelé. Podľa Americkej akadémie spánkovej medicíny postihujú nočné hrôzy až 6,5 percent detí.
Dieťa neznesiteľne kričí a plače, ťažko dýcha, objavuje sa u neho studený pot a časté je aj kopanie, vstávanie alebo nesúvislé rozprávanie.
Záchvat nočného desu zvyčajne trvá od 5 do 20 minút, no výnimočné nie sú ani dlhšie epizódy. Osoba stále spí, a to aj napriek tomu, že očné viečka môže mať pootvorené.
Viac námesačnosť ako nočná mora
Čo robiť, ak má dieťa nočný des?
Mierne sa dieťaťu prihovorte, aby ste zistili či spí.
Zachovajte pokoj a rozvahu. Napriek tomu, že nočný des vyzerá nepríjemne, dieťa nič nebolí a nebude si ho pamätať.
Dieťa počas desu nebuďte. Násilné prebudenie z hlbokej fázy spánku by ho rozrušilo.
Zažnite len malú nočnú lampu, aby ste ho silným svetlom neprebudili.
Zostaňte vedľa neho a dozerajte na jeho bezpečnosť. Niektoré deti počas desu kopú alebo vstávajú.
Pokojným hlasom opakujte tíšiace vety ako „si vo svojej postieľke“ alebo „všetko je v poriadku“.
Ak vám to dieťa dovolí, môžete ho jemne hladkať.
Na prvý pohľad si nočné desy možno pomýliť s nočnou morou alebo živým snom, no des je vo svojej podstate viac podobný námesačnosti.
Oba stavy sa dejú počas hlbokej fázy spánku, v takzvanej NREM fáze. Zvyčajne ide pokojovú fázu spánku, ktorá sa počas noci strieda s fázami REM.
Zlé sny a nočné mory sa snívajú počas REM fázy a deti rušia predovšetkým nad ránom.
Nočné desy sú častejšie niekoľko hodín po zaspaní, v prvej tretine alebo prvej polovici noci, zvyčajne pred polnocou.
„Tí, ktorým sa snívajú nočné mory, si po prebudení môžu pamätať podrobnosti sna, ale osoba, ktorá má epizódu nočného desu, spí ďalej. Deti si ráno zvyčajne nepamätajú nič zo svojich nočných zážitkov,“ vysvetľuje rozdiel medzi nočnou morou a desom Mayo Clinic.
Dôvody, pre ktoré k nočným desom dochádza, nie sú úplne známe a ich príčin je zvyčajne viac.
Podľa odborníkov zohráva svoju úlohu dedičnosť, zlá alebo naštrbená spánková hygiena a v neposlednom rade kombinácia neurologického vývoja a psychologických faktorov.
Deti sa potrebujú hrať a spať
„Mám skúsenosť, že nočné desy trápia deti s bohatým citovým životom. Dieťa v predškolskom veku má však ešte nezrelú centrálnu nervovú sústavu a všetky zážitky a citové vzruchy nemusí vedieť spracovať, “ hovorí pre SME psychologička Marianna Mereššová zo súkromného centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Košiciach.
Podľa jej slov je dôležité, aby malo tieto podnety príležitosť pretaviť do hry alebo ich znova prežiť, a teda spracovať inou formou. „Ak na to dieťa nemá príležitosť, alebo to ešte nevie, môžu sa obsahy jeho zážitkov filtrovať prostredníctvom nočných desov.“
Dodáva, že hra je pre dieťa najlepšou prevenciou, a vďaka nej si dieťa buduje psychickú odolnosť a rodičia by ho v nej mali podporovať. Ide najmä o hru osamote s hračkami, počas ktorej sa opätovne dokáže vrátiť k zážitkom.
Všeobecným odporúčaním pre rodičov je, aby dbali na kvalitný spánok detí vrátane poobedného zdriemnutia. Počet hodín spánku, ktorý by deti mali počas 24 hodín absolvovať, sa líši podľa veku.
Wendy Hallová, profesorka ošetrovateľstva na Univerzite v Britskej Kolumbii, odporúča, aby deti v predškolskom veku spali 10 až 13 hodín vrátane popoludňajšieho odpočinku.
Pokoj pred spánkom
Dôležitou prevenciou desov je podľa Mereššovej kvalitne využitý čas pred spánkom.
„Dieťa si pred spaním prirodzene pýta pozornosť rodiča, a ak rodič nemal počas dňa dostatok času, mal by ju dieťaťu venovať. To mu pomôže vytvoriť pocit bezpečia a istoty, ktoré mu pomôžu zaspať. Väčšina detí sa chce túliť, vhodné sú jemné masáže chodidiel, hladkanie po vláskoch a čokoľvek, čo dieťa považuje za príjemné.“
Rovnako dôležité je podľa psychologičky pomôcť dieťaťu vyrozprávať sa pred spaním.
„Rodič, ktorý svoje dieťa dobre pozná, ho vhodnými otázkami dokáže priviesť k tomu, aby sa otvorilo. Ich rozprávanie môže vyzerať ako prúd všetkých možných pozitívnych zážitkov alebo krívd, ktoré sa mu cez deň stali a pre rodiča ani nemusia mať zmysel. Dieťa potrebuje cítiť, že mu rodič rozumie,“ vraví psychologička.
Dospelí by ich mali láskavo vypočuť, nepokúšať sa ich hodnotiť či dokonca moralizovať. „Je to posledná príležitosť, ako nechať zážitky z dňa pokojne doznieť.“
Čo robiť počas desu?
Nočné desy sú nepríjemným zážitkom najmä pre rodičov, pretože dieťa samotné si nočný zážitok zvyčajne nepamätá.
Najmä rodičia by naň mali byť pripravení a počas záchvatu nepodliehať panike.
„Niektoré deti sú počas nočného desu schopné vstať a rozhadzovať rukami, preto je dôležité, aby bola prostredie, v ktorom dieťa spáva bezpečné, bez ostrých hrán a podobne. Vhodné je, aby počas desu rodičia zažali len malé jemné svetlo. Ak by sa dieťa počas desu prebudilo, aby neprecitlo do úplnej tmy alebo do ostrého svetla,“ vraví psychologička o praktických opatreniach.
Rodič sa môže dieťaťu prihovárať pokojným hlasom, opakovať tíšiacu vetu, prípadne sa dieťaťa jemne dotýkať. Rozhodne by sa ho však nemal pokúšať prebudiť ho.
„Počas desu sa deti reálne nachádzajú v hlbokej fáze spánku a prebudenie by pre ne bolo veľmi nepríjemné a mohlo by ich ešte viac vystrašiť.“
Budenie detí sa odporúča len pri preventívnej technike takzvaného vedomého prerušovania spánku. To však nespočíva v budení počas desu, ale ešte pred jeho začiatkom.
Rodičia by asi po troch hodinách od zaspatia mali dieťa na krátky čas prebrať, a potom ho nechať opäť zaspať. Táto technika sa odporúča vtedy, ak sa nočné desy opakujú pravidelne.
Podľa Mereššovej je dôležité, aby rodič zostal pokojný a vedomý si toho, že des odoznie. Ak bude sám úzkostný, môže napätie na druhý deň opäť preniesť na dieťa a vyvolať tak ďalšiu vlnu nepríjemných pocitov.
„Dôležité však je uvedomiť si, že jeho dieťa má bohatý citový život a možno ho nevie úplne vyjadriť a potrebuje rodičovskú podporu. Často vysvetľujem rodičom, že ide o príležitosť, ako sa ich kontakt môže zlepšiť, skvalitniť a prehĺbiť,“ uzatvára psychologička.